Buďme anjelmi...
Ako asi vyzerajú anjeli? Majú biele rúcha, svätožiaru, veľké krídla, alebo sú to obyčajní (neobyčajní) ľudia, ktorí nás každodenne míňajú na ulici, v škole, v kostole, doma? Nezáleží na tom ako vyzerajú. Záleží len na tom, čo robia. Myslíte si, že nemáte možnosť stretnúť takúto osobu každý deň? Nie je to tak. Sú všade okolo nás, len nesmieme byť zaslepení. Anjelmi nazývam ľudí, ktorí pomáhajú v núdzi, obetujú sa za druhých, liečia svojim úsmevom. Chcela by som takého anjela stretnúť každú minútu, ale viac by som chcela byť takým anjelom.
Bola som dosť znepokojená. Pozerala som sa na hodiny a odpočítavala čas, kedy už konečne zazvoní. Čakala ma písomka z angličtiny, ktorá mala byť už cez obedovú prestávku. Angličtina nie je jednoduchý jazyk a už vôbec nie, keď máte novú prísnu profesorku. Len čo zaznel zvuk zvončeka, „vypálila“ som so spolužiačkami do jedálne. Jedáleň je primalá, preto má každá trieda presne stanovený čas obeda. Na moje nešťastie, na dverách jedálne visel lístok s nápisom:12:45. Pomyslela som si, že je to márne. Buď pôjdem na obed a zmeškám písomku, alebo mi bude celú angličtinu „škvŕkať“ v bruchu. Rozhodli sme sa preto požiadať dozor, aby nás pustil skôr. Bol však neoblomný. Vtedy som zazrela jednu kamarátku. Tiež čakala netrpezlivo na obed a ja som podišla k nej. Spýtala sa ma, ako sa mám, no na mojej tvári bolo napísané, že nie veľmi dobre. Povedala som jej o písomke a vrátila sa k spolužiačkam. Potom dozor zavolal do jedálne jej triedu. Všetci po jednom vchádzali do jedálne, ale zrazu sa rad zastavil. Zdvihla som pohľad zo zeme a uvidela som, ako moja kamarátka prosí dozor, aby ma pustil do jedálne namiesto nej. Ja a spolužiačky sme zostali v nemom úžase. Dievča, ktoré čakalo na obed rovnako ako ja, bolo ochotné čakať ďalej, len aby mi pomohlo. V tej chvíli som bola veľmi šťastná. Nie kvôli obedu, ani kvôli angličtine ale kvôli tomuto svetu. Bola som spokojná, lebo mi potvrdila, že na tomto svete ešte existujú ľudia, ktorým záleží na druhých. Bola som veľmi hrdá, že toto dievča je v našej Mariánskej družine a dáva príklad, ako by sa ľudia k sebe mali správať.
Vôbec mi nezáležalo na tom, že ma dozor do jedálne aj tak nepustil. Bolo mi jedno, že ma čakala písomka, moja myseľ bola upriamená len na túto udalosť. A viete ako to dopadlo? Písomku sme nepísali. J Zdalo sa mi, že som sa jej dostatočne nepoďakovala, tak to robím prostredníctvom časopisu. Možno si niekto povie, že by to urobil každý, ale nemá pravdu. Pravda je taká, že dobrosrdečných ľudí je stále menej a menej.
Venované anjelovi (BŤŽ) Dominika