Kostol
Nachádzame sa v 21. storočí a akosi prestalo byť „v móde“, chodenie do kostola. Človek by si však myslel, že aspoň tí, ktorí na omše chodia, vedia kvôli komu tam sú a ako sa majú správať. Neverili by ste, čoho môžete byť svedkami, keď si sadnete do lavice pri vchode do kostola.
Mne sa to stalo a nie raz. Ľudia vchádzali do kostola a asi „pozabudli“, že existuje niečo také ako svätenička. Veď načo by ste sa očistili, keď vstupujete pred Pána!? A veľmi veľa by sme chceli, keby si ešte aj mali kľaknúť. Všetci chápeme, že niektorí starší ľudia už nevládzu, lebo trpia na všetky možné choroby. Ale, keď sa ani tí mladší, čo i len nesklonia pred Bohostánkom, niečo nie je v poriadku. Starí rodičia čoraz častejšie musia svoje vnúčatá nútiť ísť aspoň v nedeľu na svätú omšu a myslia si, že tím sa všetko vyrieši. Keby sa však pozreli, ako sa správajú, asi by neboli moc potešení. Najnovším trendom je ísť do kostola so žuvačkou. A prečo by sme sa mali uskromňovať? Zoberieme si rovno celý balík, aby sme mali zásobu, keby niekoho napadlo, kázať nám ju vytiahnuť. Asi také nejaké je myslenie súčasných „návštevníkov“ kostola. Nemyslite si však, že nedôstojne sa správajú len mladí. To je na tom to najhoršie, že ani mnohí dospelí, nemajú osvojené správne návyky. A odkiaľ ich potom majú tie deti vziať? Určite ste si všimli už pravidelné vyzváňanie telefónov na omšiach. Je to však jedna z vecí, ktoré sa dajú obmedziť, keď budeme chcieť. Rovnako, ako aj rozprávanie. Mnohí zabúdajú, že odkedy vstúpia do kostola, mali by sa rozprávať už len s Pánom. V televízii môžeme pozorovať, ako dôstojne a s rešpektom sa ľudia správajú pri stretnutí s prezidentom. A či Boh nie je viac? Prečo by sme ho teda mali urážať ešte aj v jeho príbytku? Nestačí, že neveriaci sa mu „otáčajú chrbtom“?
Mojim cieľom však nie je všetkých karhať. Chcem len aby sme si uvedomili, aká veľká pocta je, že sa môžeme stretnúť so živým Ježišom! Preto sa snažme správať tak, ako si to takáto významná udalosť vyžaduje.
Katarína